Po 22 rokoch mám práve v týchto dňoch pocit, že demokraciu si často zamieňame s demagógiou až anarchiou, kde si jednotlivec môže povedať, dokonca urobiť, čo chce bez ohľadu na to, aby si za svoje slová, resp. skutky niesol zodpovednosť. V spoločnosti namiesto slušnosti, úcty, uznania jeden druhého je plno nenávisti, klamstva a falošnosti.
Kladiem si otázku prečo? Prečo sa nevieme skoro na ničom zhodnúť, prečo musíme medzi sebou bojovať mnohokrát o maličkosti, prečo nenachádzame spoločnú reč?
V skutočnosti sme demokraciu nestrávili, nezvykli sme si na to, že aj v demokracii platia pravidlá. Po revolúcii v roku 1989 sme sa všetci usilovali dobehnúť to, čo nám 40 rokov komunizmu bolo odopierané. Chceli sme sa rýchlo nabažiť takzvaného západného sveta, nehľadiac mnohokrát jeden na druhého. Tieto naše preteky umocnil aj dnešný rýchly svet informácií, kde za jednu sekundu sa na internete môže objaviť možno tisíce rôznych informácií, ktoré nielen že už nestíhame ani čítať, ale ani overovať, či sa jedná o fakty, názory alebo vymyslené klamstvá. Čo je však najhoršie, mnohokrát na základe takýchto rýchlych informácii robíme vážne rozhodnutia neuvedomujúc si ich dôsledky. Mnohokrát rozhodnutí urobených na základe lží alebo poloprávd. Áno, ako by nám v tomto rýchlom svete už ani neostal čas na hľadanie pravdy. Mnohokrát ju už ani nechceme nájsť. Veď sme sa rozhodli, no a čo?
Smutné na tom však je, že práve od pravice /či už politikov, novinárov, intelektuálov/ sa vo všeobecnosti čaká predovšetkým rozvážnosť a schopnosť ponúkať riešenia. Ako napríklad v týchto ťažkých časoch pomôcť Slovensku. Ako toto obdobie zvládnuť a dohodnúť sa na riešeniach demokratickým spôsobom. Namiesto toho sa samodeštrukčne medzi sebou hádame a obviňujeme.
Nadobúdam pocit, že tento stav dnes veľmi dobre navodili a ďalej využívajú ľudia z prostredia spravodajských služieb, slúžiaci pánovi „bolševikovi", aby fikcia, ktorú som uviedol na začiatku, sa stala realitou. Túžba vrátiť vládu jednej strany je obrovská.